O všetkom

Patrím k tej generácii, ktorá si ešte pamätá jednu monopolnú televíziu a tešil sa z možnosti, keď v ponuke boli tri filmy (rozprávky) na telefonické hlasovanie, ktoré si mohli diváci vybrať a vrchol kultúrneho vyžitia predstavovali inscenácie a raz za týždeň Repete s Ivanom Krajíčkom.  V 90-tych rokoch zrazu prišla prvá súkromná televízia na Slovensku, Markíza. Niečo nevídané neslýchané. Zrazu sme mohli sledovať najnovšie filmy, ktoré boli dostupné pre televízie, oživila sa aspoň čiastočne pôvodná televízna tvorba (seriál Silvánovci) a nové formáty súťaží, či už vedomostných, alebo pompéznych pre celé rodiny. Tak dajako mi v tom návale novej televíznej zábavy akosi ani nevadilo, že film, či reláciu občas preruší reklama. STV ešte raz vytiahla do boja s novým riaditeľom Rybníčkom a novým formátom Super-star. Tak sa jej aspoň ako-tak podarilo konkurovať čoraz silnejšej komerčnej televízii a nástupu novej  s odnožou od českej TV Nova so smiešnym názvom JOJ.

Nechcem, aby bol tento príspevok historickou analýzou vývoja slovenského mediálneho trhu. Chcem poukázať len na staré dobré časy, keď bolo v programe uvedené, že film začne o ôsmej, tak aj začal o ôsmej. Dnes pozeráme tri týždne upútavku na film, ktorý z ukážok vyzerá zaujímavo (Admirál) s tým, že ho na obrazovkách uvidíme už čoskoro. Po prejdení oných troch týždňov sa konečne dozvedáme, že „čoskoro“ bude vlastne v podstate o ďalší mesiac. Nuž prinajmenšom zavádzajúce „čoskoro“ má spolu dva mesiace. Konečne deň D je tu, s veľkou nedočkavosťou zasadám pred TV-prijímač o 20:15, kedy má podľa programu a dvojmesačných upútavok začať film. Prejde päť minút, sledujem akúsi spoveď nejakého dávno zabudnutého mafiána z väzenia. Nič to, veď pár minút prežijem, v dnešnej dobe v podstate normálne, že nič nezačína na čas, tak ako je avizované. 20:25 končí ďalšia nekončená reklama, to už sa začínam mierne hniezdiť či som si v programe pozrel správny deň. A čo nevidím, už aj frčí upútavka na film Admirál s tým, že začína dnes o 20:15, podotýkam, že upútavka bežala o 20:27. To už naozaj začínam byť rozčúlený. Robia z nás hlupákov či čo? Čo to má znamenať. A zrazu, rovno po skončení upútavky začína samotný film. Hurá, čo na tom, že dva mesiace avizovaný začiatok má meškanie len 15-minút, konečne je to tu. Film sa ešte ani poriadne nerozbieha a už je tu reklama, no na šľaktrafenie. Nič to ide sa ďalej, keď tu zrazu príde o dvadsať minút druhá, taktiež tretia, štvrtá, a tesne pred koncom filmu aj piata, to už pením od zlosti, už ma film ani poriadne nezaujíma lebo som znechutený z toľkých reklám. Kedysi keď komerčné televízie začínali, tak dávali za film maximálne tri reklamy, dnes päť, nehovoriac o tom, že ešte aj záverečné titulky vynechajú, aby mohli natrieskať do stanoveného času čo najviac reklamy.  Konkrétne počas tohto filmu sme videli 45 minút 27 sekúnd reklám a upútavok na ďalší program. No koho by potom bavilo sledovať film do polnoci, keď jeho tretinu tvoria reklamy. Chápem, že je to nevyhnutné zlo a televízie žijú predovšetkým z nej, prečo však tomu neprispôsobia aspoň časový rozpis programu, aby sa človek vedel zariadiť, či reklamu zaraďujú len tak ledabolo, ako im kto práve pošle peniaze? To pochybujem.

Ďalšie čo som chcel skritizovať je úroveň programu v našich TV. O biede STV snáď ani nemá význam písať. Markíza nás dvakrát do týždňa poctí dvoma hodinami Ordinácie v ružovej záhrade skombinovanou s dvomi hodinami „Modrého z neba“ čo nie je nič iné ako len prerobená staršia relácia z STV s názvom „Snívajte s nami“, ktorú moderoval Peter Kočiš. Nadôvažok skvelý týždeň zakončíme nejakým tým brakom so Stevenom Seagalom. Na druhej komerčnej stanici si môžete vybrať z Paneláku, stupídnych Profesionálov a na koniec týždňa to zaklincuje šou Farmár hľadá ženu, kde človek pochybuje či v nej účinkujú psychicky zdraví ľudia, ale sem tam sa ešte objaví aspoň zaujímavý seriál a cez víkend sa sem tam objaví zaujímavý film, no je popretkávaný toľkými reklamami, že ho pre nechuť ani nedopozeráte. No skrátka program skutočne pre každého. Cez víkend sme masívne masírovaní všemožnými talentovými súťažami, kde človek už netuší koľké semifinále, resp. finále, superfinále, či megafinále sleduje, nehovoriac o úrovni súťažiacich. Keď človek vidí ako v takzvanom veľkom tresku vyhodia talentovanú steperku, pretože tam už jedného majú a posunú ďalej Transvestitu, tanečnicu pri tyči či falošne spievajúcu dcéru známeho tatka tak sa mu chce zvracať. Nehovoriac o tom, že do súťaže vrátili minimálne dvoch súťažiacich, ktorých už vyradili, o čom to potom je? No skrátka diváci sa vzbúrili, tak im treba vyhovieť, kašľať na nejaké pravidlá, divák je vraj najdôležitejší. Nuž neviem, ja mám skôr pocit, že dôležité je čo najviac sa nabaliť na reklame. Dokedy ešte?